Počiatky slovenského štrukturalizmu siahajú na začiatok tridsiatych rokov minulého storočia, keď v Bratislave začínajú prednášať viacerí českí štrukturalisti či ruskí formalisti. Vplyv Pražského lingvistického krúžku a neopozitivisticko-scientistického Viedenského krúžku napokon formuje prvú generáciu slovenských štrukturalistov.
Hneď prvým paradoxom sa stáva úzky vzťah tohto konceptu s avantgardnou, najmä nadrealizmom a surrealizmom. Spojenie, ktoré sa zdá počiatočne nemožné, keďže prvotne vyvoláva jednoznačnú opozíciu – exaktný racionalizmus verzus umenie založené na iracionalite istým spôsobom osvetľuje editoriál Mikuláša Bakoša v zborníku Áno a nie z roku 1938. Bakoš "odmieta všetko, čo je v slovenskej kultúrnej tradícii reakčného" a zároveň má "kladný postoj k tomu, čo bolo pokrokové". Exaktnosť a iracionálnosť považuje za dve korektné formy poznania. Hovorí teda o funkcii, odôvodňuje jednotlivé stránky ľudskej civilizácie na základe kutlúrno-sociálnych princípov a tradície. Preto ako štrukturalista nemá problém akceptovať vedomý príklon k iracionalite, ale – samozrejme – len v umení, pretože iba v tejto sfére vidí možnosť jej realizácie, teda jej funkčnosť a zmysel.
Záver prvej, iniciačnej fázy slovenského štrukturalizmu je v publikácii ohraničený príspevkom Nory Krausovej, vtedy Beniakovej pod názvom K problematike dnešného výkladu básnického diela z roku 1947, v ktorej sa objavuje niekoľko výhrad voči štrukturálnej metóde. Za tú najdôležitejšiu považujeme kritiku imanentného výkladu literárneho textu a štatistickosť štrukturalizmu: "Vieme napríklad, aké autor používa metrum, v ktorej zbierke, akým druhom trópov dáva prednosť, aký je jeho básnický jazyk, ale to, čo ho robí práve ním samým a nikým iným, sme sa nedozvedeli". Krausová si uvedomuje istý paradox štrukturálnej metódy, ktorý tkvie v tom, že ak by sa – triviálne povedané – dvaja literárni vedci snažili nezávisle od seba interpretovať ten istý text, bez ohľadu na literárny i nonliterárny kontext, obaja mi mohli dospieť k výrazne odlišným, až protichodným záverom.
Ak od Krausovej príspevku preskočíme vyše dve desaťročia k siedmym interpretáciam básne Jána Stachu Obrad s plameňom, ktoré boli publikované v roku 1968 v periodiku Romboid. Na dnes už doslova notoricky známom literárnom experimente príklad Krausovej konštruktívnej kritiky do vnútra štrukturalizmu. Siedmi interpreti tejto básne Albín Bagin, Viliam Marčok, Jozef Mistrík, Mlacek, Plutko, Štrasser a Imrich Vaško sa zúčastňujú jednoduchého experimentu, ako bude vyzerať interpretácia sémanticky komplikovanej poézie. Vymenovaní páni pristúpili k textu so snahou nepoužiť iné, pomocné zdroje pri interpretácii, išlo im teda o snahu chápať text autonómne. Výsledok bol jednoznačný, interpretácie sa od seba výrazne líšili, napriek tomu, že interpreti poznali, kto je autorom textu a teda aj literárny kontext trnavskej skupiny a ich poetiky. Je otázne, ako by takýto experiment dopadol, ak by jeho objektom bol text, ktorého literárny a mimoliterárny kontext by bol interpretom absolútne neznámy. V tomto prípade bola odlišnosť interpretácií založená aj na disciplíne jednotlivých interpretov (literárna veda, literárna recenzistika, lingvistika).
Obdobie konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov, do výrazného zlomu – do takzvanej normalizácie bolo obdobím, v ktorom, o čom svedčí aj príspevok Oskára Čepana Kapitoly z teórie súčasnej literatúry, dochádza k vyrovnávaniu sa s ideológiou i v metodológii. Čepanova štúdia výrazne prekračuje vlastné metodologické hranice smerom k postmoderne a postštrukturalizmu, Tomáš Horváth ich dokonca považuje za "palimpsesty". Hneď v jej úvode vidíme hru, narážku antagonizmus medzi štrukturalizmom a marxizmom-leninizmom. Ďalšie príspevky sa orientujú smerom k nitrianskej škole, ktorá už – samozrejme – nemôžeme radiť ku klasickému štrukturalizmu, keďže vychádza nielen zo štrukturalizmu, ale aj postštrukturalistických teórií a orientuje sa na komunikáciu a semiotiku.
Hlavný reprezentant tejto školy – František Miko vypracúva teóriu štýlu a systém výrazových kategórií. Sám sa vyjadruje, že model "štýlových možností textu je ... karteziánskym prienikom výrazových štruktúr všetkých reálnych a možných textov, a to z hľadiska rôzneho zastúpenia funkčných aspektov reči v nich. Je to i komunikatívny prienik funkčných štýlov, ďalej dobových, skupinových, autorských a žánrových poetík. Model textu predstavuje prienik všetkých špecifických textov".
Posledných osem príspevkov v antológii pochádza z obdobia posledných dvadsiatich rokov. Hneď prvý z nich pochádza z roku 1992 a vznikol v súvislosti s konferenciou Československý štrukturalizmus a viedenský scientizmus, ktorá bola venovaná stému výročiu narodenia Jana Mukařovského. Ide však už v podstate o rekapituláciu vývoja slovenského štrukturalizmu od medzivojnového obdobia, cez prvé peripetie počas 40. Rokov a napokon i niekoľkodesaťročným ideologickým tlakom totalitarizmu, ako píše v spomienke i Krausová, "To, čo sa tak nádejne rozbiehalo, začalo pomaly, ale iste vysýchať. Štrukturalizmus zaujal miesto prvého ideologického odporcu na lavici ožalovaných a od tých čias sa stalo jeho údelom byť v ustavičnej korelácii s politickým osudom."
Raná iniciatíva avantgardného razenia sa napokon stala v podstate dodnes inštitúciou, ktorá priniesla nespočetné pozitíva pre slovenskú literárnu vedu, ale ako každá metodológia, aj z tejto sa stala tradícia, ktorá je postupne prekonávaná súčasným postmoderným diskurzom a novou racionalitou.
Od iniciatívy k tradícii : Štrukturalizmus v slovenskej literárnej vede od 30. rokov po súčasnosť. 1. vyd. Brno (CZ) : Host, 2005. 416 s. ISBN 80-7264-149-6.
